Imunitný systém kože

Vlastná ochrana ľudského tela proti mikroorganizmom sa začína už na kožnom povrchu. Špeciálne mastné kyseliny
z mazových žliaz a sekréty niektorých baktérií, patriacich k fyziologickej kožnej flóre, zabraňujú rastu plesní a baktérií. Niektoré enzýmy prítomné v pote (lysozýmy) dokážu zničiť bunkové steny baktérií napadajúcich kožu. Ak nejaká cudzia látka prenikne touto prvou obrannou bariérou - napr. v dôsledku poranenia pokožky - okamžite zareaguje kožný imunitný systém. Obrany proti cudzím látkam a telesám sa zúčastní veľké množstvo buniek. Patria k nim, okrem iných, Langerhansove bunky, ktoré sú špecifické práve pre imunitný systém kože.

Pôvod a fyziológia Langerhansových buniek

Dendritické Langerhansove bunky vznikajú v kostnej dreni. Migrujú do epidermis, kde tvoria pravidelnú sieť s hustotou 700 - 800 buniek na milimeter štvorcový. Sú to ďalšie "predsunuté hliadky? imunitného systému a spoločne s makrofágmi
a granulocytmi patria k myeloidným bunkám.

Na snímke z elektrónového mikroskopu možno rozoznať bunkové cytoplazmatické organely pripomínajúce tenisové rakety. Sú to granule Langerhansových buniek, ktoré hrajú dôležitú rolu pri receptorovo špecifických procesoch endocytózy (proces prijímania látok do bunky).

Rozloženie epidermálnych Langerhansových buniek (tmavé škvrny) pri biopsii pľuzgiera.

Niektoré mastné kyseliny v maze možno nájsť iba na povrchu kože.

Makrofágy, ktoré predstavujú formu fagocytov, reagujú na cudzie látky ako prvé. V koži môžu mať rôznu podobu: v epidermis ako Langerhansove bunky, v dermis ako tkanivové makrofágy.

Funkcie Langerhansových buniek

Langerhansove bunky aktivujú spiace pomáhačské T-bunky,
a tým spúšťajú primárnu T-bunkovú imunitnú reakciu. Hrajú významnú rolu pri kontaktných alergiách, prijatí kožných transplantátov a ďalších imunitných procesoch v koži.

Keď sa Langerhansova bunka dostane do kontaktu so zodpovedajúcim antigénom (víry, kontaktné alergény, kožné transplantáty), opúšťa epidermis a lymfatickým systémom sa dostáva do lymfatickej uzliny. Počas cesty bunka dozrieva, čo vedie k prezentácii antigénu na bunkovom povrchu. Tieto migrujúce bunky sa nahrádzajú zodpovedajúcim počtom nových Langerhansových buniek z kostnej drene.

V lymfatických uzlinách vyzreté Langerhansove bunky aktivujú pomáhačské T-lymfocyty, ktoré majú na povrchu zodpovedajúce antigénové receptory. Týmto spôsobom riadia reakciu imunitného systému.

Pomáhačské T-bunky patria ku skupine T-lymfocytov. Delia sa
na suspresory, ktoré riadia imunitnú odpoveď, a na pomáhačské bunky, zodpovedné za elimináciu antigénov.

Vonkajšie faktory ovplyvňujúce imunitný systém kože

K faktorom ovplyvňujúcim aktivitu Langerhansových buniek
v epidermis patria:

• bunkové mediátorové látky (cytokíny),   napr.
  interleukín-10
• UV žiarenie
• fotochemoterapia
• imunosupresívne lieky (napr. kortikoidy)

 
Po intenzívnom pôsobení UV žiarenia Langerhansove bunky sťahujú svoje vyčnievajúce dendritické bunky a opúšťajú epidermis. Interleukín-10 (IL-10), ktorý sa z kožných buniek uvoľňuje UV žiarením, poškodzuje celý imunitný systém - dokonca aj na partiách tela, ktoré neboli žiareniu vystavené. Oblasti s potlačeným imunitným systémom bránia predčasnej eliminácii poškodených buniek imunitným systémom
a umožňujú ich regeneráciu.

Geneticky pozmenené bunky možno len ťažko identifikovať. Roky chronickej expozície slnečnému žiareniu môžu vyvolať vznik nádorov z mutovaných buniek bazálnej alebo spinálnej vrstvy epidermis.

Okrem toho imunosupresia znemožňuje účinný boj s určitými mikroorganizmami, napr. herpes virus. Tým  možno vysvetliť, prečo sa pri pobyte na slnku reaktivujú infekcie herpes simplex.

Nižší počet epidermálnych Langerhansových buniek (tmavé škvrny) pri biopsii - dva dni
po expozícii umelému slnečnému žiareniu.